Akadémia umení
v Banskej Bystrici

program:
Friedrich Kuhlau (1786 - 1832) - Introdukcia a Rondo 'Le Corporteur' pre flautu a klavír, op. 98

Claude Debussy (1862 - 1918) - Bilitine piesne transkripcie pre flautu a klavír Karl Lenski


1. Pour invoquer Pan, dieu du vent d´été
2. Pour un tombeau sans nom
3. Pour que la nuit soit propice
4. Pour la danseuese aux crotales
5. Pour I´Égyptienne
6. Pour remercier la pluie au matin

Prestávka - 10 min

Béla Bartók (1881 - 1945) - Suita Paysanne Hongroise pre flautu a klavír


1. Chants populaires tristes - Rubato, Andante, Poco rubato, Andante
2. Scherzo - Allegro, Sostenuto poco Rubato
3. Vieilles danses - Allegro, Allegretto, Allegretto, L´istesso tempo, Assai moderato, Allegretto, Poco piu vivo, Allegreto, Allegro, Allegro, Piu vivo, Poco meno vivo


Mel Bonis (1858 - 1937) - Sonáta pre flautu a klavír, op. 64

1. Andantino con moto
2. Scherzo - Vivace,
3. Adagio - Allegretto ma non troppo - Allegreto,
4. Moderato


pedagogické vedenie:
doc. Mag. art. Ivica Gabrišová, ArtD.
klavírna spolupráca: Mgr. art. Lucia Biľová, ArtD.

Introdukcia a Rondo 'Le Corporteur' pre flautu a klavír, op. 98 je virtuózna skladba pre flautu a klavír skomponovaná na motívy z opery 'Le Colporteur' od Luigiho Cherubiniho. Ako bolo v tom období bežné, skladatelia často vytvárali parafrázy, alebo variácie na známe operné témy. Hudba si zachováva šarm a ľahkosť typickú pre komickú operu, ale súčasne má vysokú umeleckú a interpretačnú hodnotu.

Inšpiráciou pre Bilitine piesne sú básne francúzskeho spisovateľa a básnika Pierre Louÿsa. Pre lepšie vhĺbenie poslucháča do tónov tejto poetickej hudby dovolíme si uviesť niekoľko úryvkov z jeho básní:
Chant Pastoral (Pastierka pieseň) – „Treba zaspievať pastierku pieseň, privolať Pána, boha letného vetra.“ (Louÿs vytvára ilúziu antického Grécka – sveta prírody, nýmf, vetra a bohov, kde hudba nie je umením pre publikum, ale rituálom.)
Le tombeau sans nom (Hrob bez mena) – „Odpočívam tu pod ľahkou zemou s odstrihnutými vlasmi Xanthó. Nech ma oplakáva iba ona.“ (Odstrihnuté vlasy sú znakom smútku a obety. Znamená to, že Xanthó darovala časť seba zosnulej – ide o silný symbol oddanosti a lásky.)
Chanson (Pieseň - Putovanie hlasom krajiny) – „Tieň lesa, kde mala prísť, povedz mi, kam odišla moja milovaná? — Zišla dole do roviny. „ (Báseň má formu dialógu – otázka a odpoveď medzi hlasom a prírodnými prvkami ako les, rovina, cesta rieka. Putovanie prostredníctvom „hlasom krajiny“.)
La danseuse aux crotales (Tanečnica s cimbalmi) – „Na svoje ľahké ruky si pripínaš zvučné cimbaly, Myrrhinidion, moja drahá, a sotva nahá, vyzlečená zo šiat, naťahuješ svoje nervózne údy.“ - (Imaginárne antické prostredie vytvára prelínanie telesnosti, tanca a prírody.)
Pour I´Égyptienne (Pre Egypťanku) – „ báseň nepridelená“
La Pluie au matin (Ranný dážď) – „ Noc sa stráca. Hviezdy sa vzďaľujú. Dážď, kvapku po kvapke, robí diery do mojej piesne.“ – (Dážď tu nie je len prírodný jav, ale metafora pominuteľnosti, pamäti a umenia.)

Suita Paysanne Hongroise pre flautu a klavír
Suita čerpá inšpiráciu z maďarských ľudových piesní a tancov. Flauta tu znie ako ľudský hlas, ktorý sa prepožičiava veselým i clivým melódiám, často nápadito známym aj z prostredia slovenského hudobného folklóru. Klavír vytvára krajinu rytmu a farby. Bartók spája ľudovú tradíciu s modernou hudbou, vytvára dynamický a farebný svet plný energie, lyriky a tanečného pohybu.

Sonáta pre flautu a klavír, op. 64
Sonáta ženskej skladateľky Mel Bonis z prelomu 19. a 20. storočia odhaľuje bohatý lyrický a farebný svet, ktorý vzniká v dialógu medzi flautou a klavírom. Každá časť prináša inú náladu – od nežnej spevnosti cez hravé scherzo až po poetický, introspektívny záver.

1. Johann Sebastian Bach (1685–1750): Flößt, mein Heiland – ária z oratória BWV 248

2. Georg Friedrich Händel (1685 – 1759): With darkness deep – ária Theodory z II. dejstva oratória Theodora



1. Joseph Haydn (1732–1809): Benedictus – ária z omše Missa brevis Sancti Joannis de Deo, Hob. XXII: 7



1. Wolfgang Amadeus Mozart (1756 – 1791): Ah, chi mi dice mai – ária Donny Elviry z I. dejstva opery Don Giovanni



1. Dmitrij Dmitrijevič Šostakovič (1906–1975): Satiry („Kartinky prošlovo“), op. 109



č. 1: Критику (Kritiku)
č. 2: Пробуждение весны (Probuždenije vesny)
č. 3: Потомки (Potomki)
č. 4: Недоразумение (Nedozumenije)
č. 5: Крейцерова соната (Krejcerova sonáta)




1. Nikolaj Andrejevič Rimskij-Korsakov (1844 – 1908):


На холмах Грузии (Na cholmach Gruzii), op. 3, č. 4 (1866)
В царство роз и вина приди (V cárstvo róz i vína prídi), op. 8, č. 5 (1870)
Песня Зюлейки (Peseň Zulejki), op. 26, č. 4 (1882)
Пленившись розой, соловей (Plenivšis’ rózoj, solovej), op. – (1886)
О чём в тиши ночей (O čom v tiši nočej), op. 40, č. 3 (1897)
Звонче жаворонка пенье (Zvonče žavaronka penie), op. 43, č. 1 (1897)


1. Šimon Jurovský (1912–1971): Šla vlnka – pieseň z vokálneho cyklu „Muškát“



1. Mikuláš Schneider-Trnavský (1881 – 1958): Kukulienka kuká – pieseň z cyklu Drobné kvety



1. Giuseppe Verdi (1813–1901): Сanzone del salice – Scena Desdemony zo 4. dejstva opery Otello



1. Pietro Mascagni (1863 – 1945): Voi lo sapete, o mamma – ária Santuzzy opery Cavalleria rusticana



1. Giacomo Puccini (1858–1924): Sí, mi chiamano Mimì – ária Mími z 1. dejstva opery Bohéma

2. Modest Petrovič Musorgskij (1839 – 1881): Скучно, Марине – ária Mariny z III. dejstva opery Boris Godunov


Klavírna spolupráca:
Mgr. art. Zulfizar Zázrivá, ArtD., PhD. (2,4,6,8,10,12)
Mgr. art. Marta Turčanová, ArtD. (1,3,5,7,9,11)
Pedagogické vedenie:
Prof. Mgr. art. Mária Tomanová, ArtD.
Mgr. art. Martin Popovič ArtD.

Preklady piesní:

Dmitrij Dmitrijevič Šostakovič (1906–1975): Satiry („Kartinky prošlovo“), op. 109

č. 1: Критику (Kritikom)

Keď básnik, opisujúc dámu, začne:
„Išla som po ulici,
korzet sa mi zarezával do bokov,“
necháp toto „ja“ doslovne —
že sa vraj pod dámou skrýva samotný básnik.

Priateľsky ti prezradím pravdu:
básnik je muž.
A často aj s bradou.

č. 2: Пробуждение весны (Prebudenie jari)

Včera sa môj kocúr pozrel do kalendára
a chvost hneď vztýčil ako trúbu,
potom vyletel po schodoch ako za starých čias
a zareval teplo a divoko:
„Jarný sobáš! Občiansky sobáš!
Ponáhľajte sa, mačky, na povalu…“

A môj kaktus — ó, zázrak nad zázraky! —
polievaný čajom a kávovou usadeninou,
ako nový Lazár zrazu vstal z mŕtvych
a každým dňom sa derie zo zeme čoraz silnejšie.


Zelený šum… Som ohromený:
koľko myšlienok to vyvoláva!
Už z chodníkov odsekávajú primrznutú špinu
nadávajúci, šikovní zametači,
už ku mne dnes zablúdil „knieža“,
vzal si teplý šál a bežecké lyže…

„Jar, jar! — spievam nadšene —
Noste zimné haraburdie do záložne.“

Slniečko svieti. Prisahám, nádhera!
Jarná modrá obloha vyplašila dym a sadze,
mráz už nikoho neštípe,
no mnohí nemajú čo jesť — rovnako ako v zime…

Stromy čakajú… voda zahníva,
a opitých je viac než zvyčajne.
Môj Stvoriteľ! Ďakujem za jar! —
myslel som si, že sa už nevráti,
no… dovoľ mi ujsť do lesného ticha
od zloby dní, cholery a hlavného mesta!

Jarný vietor je za dverami…
Do koho by som sa, do čerta, zamiloval!


č. 3: Потомки (Potomkom)

Naši predkovia sa tlačili do komôr
a potichu si tam šepkali:
„Ťažko je, bratia… naše deti
budú žiť slobodnejšie než my.“
Deti vyrástli — a aj ony
sa v ťažkých chvíľach tlačili do komôr
a vzdychali: „Naše deti
uvidia slnko po nás.“

Dnes je všetko ako kedysi,
útechou zostáva len jediné:
naše deti raz dosiahnu raj,
ak to nám nebolo dopriate.

Dokonca určovali aj termíny:
jedni o dvesto rokov, iní o päťsto —
a dovtedy len trp a smúť.

Svet je upravený, naleštený, prívetivý…
O dvesto rokov? Načo čakať!
Veď nie som Matuzalem.

Ja — ako osamelý výr —
sedím na troskách padlých bohov.
V ešte nenarodených potomkoch
nemám ani bratov, ani nepriateľov.

Chcem trochu svetla
pre seba — kým ešte žijem;
od krajčíra až po básnika
ma každý musí pochopiť.

A potomkovia? Nech si potom
naplnia svoj vlastný osud,
nech zápasia so svojou temnotou
a hľadajú cestu ďalej.


č. 4: Недоразумение (Nedorozumenie)

Ona bola poetka,
poetka v balzakovskom veku.
A on bol len obyčajný ľahkomyseľník —
kučeravý, vášnivý brunet.

Prišiel k nej na návštevu,
v prítmí voňali parfémy,
a na pohovke, akoby pri slávnostnom obrade,
poetka afektovane recitovala verše:

„Ó, dokáž ohnivou nežnosťou
prebudiť moju driemajúcu vášeň.
Neboj sa priblížiť ku mne,
som svieža ako jarný kvet —
spleťme teda mdloby našich tiel…“

Pokračovanie bolo také,
že kučeravý brunet sa začervenal.
Začervenal sa — no rýchlo sa spamätal
a pomyslel si: nech sa stane, čo má!


Tu nejde o vznešené reči,
tu sú potrebné činy…
S prudkou, nespútanou silou
si poetku pritiahol k sebe —

no prenikavý výkrik: „Mavra!!“
náhle ochladil jeho zápal.

„Prepáčte…“ — vyskočil. — „Veď vy sama…“
No v jej očiach bol chlad a dôstojnosť:
„Opovážili ste sa k slušnej dáme
správať takto bezočivo?!“

Dôstojná Mavra sa otočila chrbtom
a vyľakaný hosť odišiel.
V predsieni zmätene
dlho hľadal svoju palicu…

S tvárou belšou než krieda
schádzal po schodoch vášnivý brunet —
nepochopil novú poéziu
poetky v balzakovskom veku.


č. 5: Крейцерова соната (Kreutzerova sonáta)

Podnájomník sedí na kufri
a zamyslene hľadí na podlahu:
tie isté stoličky, posteľ aj stôl,
to isté čalúnenie na pohovke,
ten istý obed —
a predsa akoby všetko zalievalo nové svetlo…

Ligocú sa lýtka statnej práčky Fekly,
jej silná postava sa nakláňa do dvora.
Namydlené okenné tabule
vŕzgajú ako rozladený, šibalský zbor
a úlomky modrej oblohy
sľubujú tisíce zázrakov.

Podnájomník stále sedí na kufri.
Okná sú umyté. Znova ticho a clivota.
Fekla, Fekla — prečo mlčíš?
Buď aspoň ty odvážna a žiarivá:
pristúp, chyť ho za vlasy
a spáľ ho ohňom jarných pier…

Podnájomník a Fekla sedia na pohovke.
Ó, aký slávnostný okamih!
„Ty si ľud — a ja som inteligent,“
hovorí jej uprostred bozkov.
„Konečne tu, teraz, sami dvaja,
ja pochopím teba — a ty mňa…


Nikolaj Andrejevič Rimskij-Korsakov (1844 – 1908):

На холмах Грузии (Na gruzínskych vrchoch), op. 3, č. 4 (1866)
Na gruzínskych vrchoch leží nočná hmla,
Aragva predo mnou šumí,
Je mi smutno — a predsa ľahko; môj žiaľ je jasný,
je naplnený len tebou.
Len tebou jedinou.

Môj smútok nič netrápi,
nič ho nedesí,
a srdce znovu horí láskou,
lebo nemôže nemilovať.

В царство роз и вина приди (Do kráľovstva ruží a vína, príď ), op. 8, č. 5 (1870)
Príď do kráľovstva ruží a vína,
do tohto hája, do ríše sna — príď.
Príď, ja ťa čakám.

Utíš pieseň môjho žiaľu —
túto pieseň počujú len kamene, ktoré ležia v mojej hrudi— príď.
Daj mi napiť sa tu, v šere konárov,
pohár šťastia až do dna — príď.

Len počkaj, kým večer ešte viac potemnie;
a príď potichu, sama.
Príď, ja ťa čakám.


Песня Зюлейки (Pieseň Zulejky), op. 26, č. 4 (1882)
Milovník ruže — slávik
poslal ti svoj milý kvet:
On celú noc bude svojou piesňou
okúzľovať tvoju smutnú dušu.

On rád spieva v nočnom tichu
a jeho pieseň dýcha túžbou;
no povzbudený nádejou
zaspieva veselšie.

A s mojou tajnou myšlienkou
ťa jeho sladký spev pohladí
a do srdca ti vleje radosť —
milovník ruže, slávik.

Пленившись розой, соловей (Očarený ružou, slávik), op. – (1886)
Očarený ružou, slávik
spieva nad ňou dňom i nocou;
no ruža mlčky počúva jeho piesne...

Tak aj iný spevák na lýre
spieva pre mladé dievča;
a milé dievča nevie —
komu spieva?
A prečo sú jeho piesne také smutné..


О чём в тиши ночей (O čom v tichu nocí), op. 40, č. 3 (1897)
O čom v tichu nocí tajomne snívam,
o čom pri svetle dňa neustále premýšľam —
to zostane tajomstvom pre všetkých.
A ani ty, môj verš,
ty, môj vrtkavý priateľ, radosť mojich dní,
tebe nezverím sny svojej duše.
Lebo by si prezradil,
čí hlas počujem v nočnom tichu,
čí obraz všade nachádzam,
čie oči mi svietia,
čie meno si neustále opakujem.
Звонче жаворонка пенье (Zvučnejší než spev škovránka), op. 43, č. 1 (1897)
Zvučnejší než spev škovránka,
jasnejšie než jarné kvety —
srdce je plné